© FG Solutions 2018
Site last updated 14/07/2018
Svedok účet
Svedok účet
napísané
Dr. Jan Flax
Prekladal Peter Žoffčák
Pokúsim sa zapísať všetko. Predtým než začnem, chcem upozorniť, že kapitán Lustbader z Nitry, vyhotovil vtedy veľa fotografií. Mal jediný fotoaparát, s ktorým pracoval po celú cestu z Anglicka do Ruska, kde sme si rozdelili niektoré fotografie. Som si istý, že František sa musel objaviť na niektorých z nich, možno na viacerých.
Pokiaľ ide o nás, ktorí sme boli pridelení k 2.čs.paradesantnej brigáde, bolo nás šesť lekárov. Franta Šťastný (známy v Luhačoviciach), Aleš Dobrý (jeho otec podnikal v Plzni), Artur Flach, Fred Koždon, Igor Leb a Jan Flax. K našej skupine doktorov sa pripojil aj František, spolu s nadporučíkom Tondom Renčínom a kapitánom Pavezkom z Hraníc.
Pôvodne sme premýšľali o tom, že by sme sa pripojili k zdravotnej službe britskej armády, no zmenili sme názor a dobrovoľne sme sa prihlásili pre odvelenie do Ruska, v auguste 1944. Tí ktorí prejavili záujem ísť do Ruska, boli zhromaždení do náhradného telesa, kde boli kompletne vybavení výstrojom. Trvalo to niekoľko mesiacov. Počas tejto doby sme študovali ruštinu, dôstojníci zbraní navštevovali rôzne špeciálne kurzy a my lekári sme boli v nemocniciach, aby sme získali prax.
2. júla 1944 som náhle dostal telegram, rozkaz aby som opustil nemocnicu a hlásil sa u náhradného telesa, ktoré sa nachádzalo juhozápadne od Londýna u Southend-
Predtým slúžil František u prieskumnej jednotky, kde Franto Šťastný pôsobil ako lekár. Raz Františka priviedol k nášmu domu hrať karty, žolíka a mariáš. Neviem veľmi hrať karty, preto som vtedy nehral. Taktiež ani nefajčím, preto si zo mňa chlapci stále uťahovali. Bol som nefajčiar, nehral som karty, nerandil som s dievčatami. Vždy keď si pripaľovali nové cigarety, mali pre mňa pripravené cukríky, aby ma ponúkli. Bol som obyčajný chlapec, dobrák, ktorý nevzbudzoval veľkú pozornosť, občas ma len tak potľapkali po hlave. Dali mi prezývku „malá hlava“ ktorej sa ujal najmä František, Franta a Aleš.
Avšak lepšie sme sa zoznámili až neskôr a on zistil že nie som až taký svätý, akého ma žartovne vykresľovali chlapi, napokon sme sa stali dobrými priateľmi. Bol s nami skoro celý deň. S Františkom tam bol aj nadporučík Baumgarten, bol to veľmi tichý a zodpovedný človek. František bol skôr impulzívny, napriek tomu galantný a nemal jedného nepriateľa. Mal zlatý pravý predný zub, ktorý si každý hneď všimol, pretože sa usmieval často. Bol vysoký, štíhly a mal urastenú postavu. Počul som ako rád často chodil na lovecké výpravy.
V Anglicku v roku 1940 bolo veľa našich dôstojníkov. Tí, ktorí chceli, mohli slúžiť vo francúzskej légii alebo v britskej armáde. František vstúpil do britskej armády a stal sa veľmi populárnym a úspešným vojakom. Nakoniec sa stal inštruktorom vo vojenskej škole. Mal hodnosť kapitána britskej armády a bol navrhnutý na majora, no v tej chvíli sa dobrovoľne prihlásil do Ruska, keďže bolo známe že naše jednotky na východnej fronte budú bojovať priamo v našej vlasti.
Ako inštruktor vojenskej školy bol raz dislokovaný na ostrove Orkney. Tam, vďaka náhodným okolnostiam so psom, sa dal do reči s dievčaťom Joyce. Nepamätám sa, čo s tým psom to presne bolo, len viem že František vtedy Joyce nevenoval veľkú pozornosť. Myslím, že na ňu aj úplne zabudol. O niekoľko dní neskôr štábny dôstojníci organizovali tanečný večierok v dôstojníckej jedálni, kde František tancoval aj s Joyce. Tá mu pripomenula príhodu so psom a František sa rozpamätal s kým má tu česť tancovať. Od tejto chvíle sa vídavali často, no František musel Orkney čoskoro opustiť. Dopisovali si tak listy, no nikdy to nevyzeralo tak, že sú do seba veľmi zaľúbení, dokonca dvakrát to už vyzeralo na koniec.
Niekedy v roku 1943 František žiadal o dovolenku pretože sa chce ženiť. On a Joyce nikdy predtým o manželstve nehovorili. František prišiel k jej otcovi a požiadal ho o súkromný rozhovor. Bolo to v sobotu. František otcovi priamo povedal, že sa chce s Joyce zasnúbiť. Otec sa spýtal kedy. František odpovedal že okamžite, alebo zajtra. Otec ostal prekvapený a spýtal sa, kedy sa chce potom oženiť. František odpovedal, že pozajtra. Šokovanému otcovi padla sánka. Ale napokon sa aj tak stalo. Joyce taktiež slúžila v uniforme, v ženskej pomocnej sile námorníctva W.R.N.S. V pondelok už nasledovala svadobná cesta do Londýna.
Po tom čo si u mňa František získal dôveru, zveril sa mi s podrobnosťami o jeho manželstve a neustále mi to vykresľoval v krásnom svetle, z hĺbky duše som mu závidel. Úplne miloval Joyce. Tiež som chcel mať takú dámu a ľutoval som, že som si ju v Anglicku nenašiel. Než odišiel na večnosť, povedal mi, nech sa v prípade, že sa už nevráti, postarám o všetko čo má. Prakticky mi František predal všetko. Zveril mi všetku svoju radosť a smútok tak, že som aj mohol pokračovať v jeho myslení.
Joyce ho tiež veľmi milovala a chcela s ním dieťa, pre prípad že by sa nevrátil, aby jej po ňom niečo zostalo. Joyce bola v šiestom mesiaci tehotenstva, než František navždy odišiel.
Až do poslednej chvíle sme my lekári, neverili že prichádza čas odchodu z Anglicka, nechcelo sa nám to prijať. Ale 15. júla sme opustili Chalkwell vlakom a cestovali sme cez Londýn do prístavu v Greenock, blízko Glasgowa v Škótsku. Boli sme na lodi ešte tri dni, než sa vytvoril konvoj lodí a 18. júla 1944 sme opustili Britániu, kde sme boli šťastní a neradi sme odchádzali. Priznám sa že som bol naštvaný a nešťastný z toho, že som prišiel do Anglicka pred štyrmi rokmi.
Nikdy nezabudneme na ten transport v konvoji, je to nemožné popísať ako nádherné to bolo. Trvalo nám to tri týždne cez Gibraltar do Port Said. Potom sme šli do Káhiry, aby sme si pozreli pyramídy a sfingu. Potom vlakom do Palestíny, do Haify. Tam sme navštívili československého konzula, pána Sigmunda Glasela. Vzhľadom na to že bol expert na podnikanie s drevom, František sa ho spýtal na nejaké rady, pretože v by v budúcnosti chcel podnikať v drevárskom priemysle. Odporučil mu pána Kadlesa, aby ho navštívil v Jeruzaleme. Aj ho tam navštívil a niekoľko dní spolu vážne diskutovali, no nebol som tam s ním.
Po návrate z Jeruzalema sa odpojil od svojej partie F. Aleša, Baumgartena a Šatana, no ja som s ním ostal. Pomáhal som mu s nakupovaním. Dostal 50 libier od Kadlesa, ktoré minul výhradne na darčeky pre svoju ženu a očakávané dieťa. Kúpil naozaj krásne veci, okrem iného aj oválnu striebornú pudrenku, na ktorej bol vygravírovaný ich dátum svadby. Bol to pripomienkový predmet k ich prvému výročiu.
Potom sme šli do Damašku v Sýrii a odtiaľ cez púšť do Bagdadu. Na jednom mieste František videl rásť zvláštnu kvetinu, ktorú odtrhol a dal mi ju do mojej lekárskej knihy ako spomienku. Bohužiaľ sa nezachovala.
Z Bagdadu sme šli opäť vlakom do mesta Basra, presne po mesiaci cestovania. Do Teheránu sme došli 21. augusta. Potom sme šli nákladnými autami cez hory Elbrus ku Kaspickému moru, kde sme sa vykúpali. Cez toto more sme šli loďou. Nie je až tak pokojné ako sa zdá, zažili sme strašnú búrku a všetci sme boli chorí. Ale dostali sme sa z toho a doplávali sme už na územie Sovietskeho zväzu, do Baku. Bolo to 28. augusta 1944. Aj tu sme zostali niekoľko dní čakajúc na letecký transport.
Nebolo dosť lietadiel, preto nás museli rozdeliť do dvoch skupín. František bol v druhej skupine než ja, nepotešilo ma to a bál som sa či sa ešte niekedy stretneme. Od tejto chvíle ma začal volať Honzíčku. Tri dni potom, čo sme preleteli cez Rostov, Dnepropetrovsk a Černivetskaja sme sa opäť stretli.
Do československej jednotky sme sa pripojili v dedine s názvom Sadagury, kde bolo náhradné teleso. Pretože sme si do lietadiel nemohli vziať všetku batožinu, nechali sme ju pod dohľadom dvoch dôstojníkov v Baku. Vzali sme si len najnutnejšie veci, aktovky a podobne. Trvalo niekoľko dní, kým nás u náhradného telesa zboru dostrojili a vybavili na front.
František mal malý pekný kufrík, ktorý uložil do mojej starostlivosti v lekárni, ktorá sa stala mojim domovom. Niekedy som ho dlhšie nevidel, pretože odišiel na lov. A uspel. Trafil jeleňa. Takmer zmeškal odchod jednotky na front, keby sa nákladiaky nezdržali pre technické problémy.
Do Sadagury prišli nákladiaky, ktoré nás vyzdvihli a odviezli na front. Trvalo to tri dni a noci než sme sa tam dostali. Boli sme pridelení do 2. čs. paradesantnej brigády. Bola vtedy za mestom Ľvov pred Krosnom v smere na Duklu. Krosno bolo práve zabraté Rusmi. Hlásili sme sa na štábe parabrigády, ktorej velil plukovník Přikryl. Veliteľom 1. práporu bol major Záhora, veliteľom 2. práporu major Voves. Bolo tam ešte viac ďalších jednotiek. Dostal som sa s Františkom do 2.práporu. Major Voves poznal Františka už z Francúzska a Anglicka a jeho schopnosťami bol presvedčený. Samozrejme som chcel byť v jednotke spolu s ním.
Tonda Renčín a Pavezka boli takisto priradený k nášmu práporu a okrem nás dvoch tam bol ešte aj kapitán František Vrzala. Tak sme tvorili skupinku dôstojníkov z Anglicka. Major Voves určil Renčína veliteľom 3. roty a Pavezka bol jeho zástupcom. František sa stal veliteľom veliteľskej roty práporu. Už počas prvého dňa si získal priazeň všetkých svojich vojakov, ktorí ho začali volať „náš poručík“a šli by s ním hoc aj do pekla. Renčín takisto získal dôveru vo svojej rote. Staral sa o ňu.
V utorok 12. septembra sme sa vydali do prednej línie. Nemohol som byť s Františkom v ten deň, pretože som mal prípad v nemocnici. Než som sa vrátil, jednotka už bola v akcii. Mal som sanitku, ktorá bola zastavená na ceste zablokovanej inými vozidlami a nebol som schopný sa cez ne dostať na moje miesto. Nemali sme ani žiadne zdravotnícke vybavenie, len to čo som mal v taške, niečo na prvú pomoc, dovezené ešte z Anglicka. To muselo stačiť na prvé straty, 28 prípadov.
V tomto prvom boji pri Zarszyne niektoré hlásenia o stratách vraveli, že „náš poručík“bol zabitý alebo zajatý a neexistuje po ňom žiadna stopa. V skutočnosti však František odišiel na prieskum pozícií nepriateľa. Vzal si čatu automatčíkov a opatrne postupoval na nepriateľské pozície cez dvojité mínové polia. Napokon sa dostali až do nepriateľských postavení. Jeden Nemec bol tak prekvapený Františkovým výjavom, že úplne zabudol použiť svoju zbraň. To stačilo na to, aby mu František zastrčil za kabát odistený granát a odstrčil ho preč. Ten človek už nikdy nevstal.
Potom začala prudká paľba. Jeho automatčíci sa rozptýlili a ustupovali cez mínové polia. Niektorí z nich na to draho zaplatili. František jedného raneného muža niesol na chrbte, no raneného opäť trafila guľka. Františkovi sa nič nestalo. Znovu a znovu sa vracal do mínového poľa pre ďalšieho raneného, ktorému odtrhlo nohy. Aj jeho odniesol na pleciach a znova unikol zraneniu, o vlások. Jeho uniforma bola celá od krvi, ale ani kvapka z nej nebola jeho vlastná. Jedna strela mu zasiahla automat, František sa len smial že to znamená že bude žiť dlho.
Diskutoval som s ním a povedal som mu, že riskuje príliš veľa, mal by skôr myslieť na svoju milujúcu rodinu. Druhý deň som bol sám zranený na nohe a František mi pomáhal pri chôdzi, ako matka s ročným dieťaťom, ktoré učí chodiť. Staral sa o mňa. Hanbil som sa za to, že to bol on, kto sa stará o lekára, keď som sa mal sám starať o zranených. Bolo to po tom, čo sme sa stiahli z prednej línie do dedinky Bazanówka severne od Dulgie, po preskupení. Náš 2. prápor bol určený na dobytie dediny Besko. Mal som stanovisko prvej pomoci, práporné obväzisko v štvrti dediny Wzdów.
Ošetrovňa brigády bola umiestnená v Jacmierzi. Chcel som sa hlásiť u svojho veliteľa, že musím moje práporné obväzisko posunúť bližšie k bojovej línii, no vzhľadom na moje zranenie by ma mohol odveliť dozadu. Nechcel som opustiť moju pozíciu lekára práporu. Za to som bol neskôr ocenený Medailou za chrabrosť.
V piatok 15. septembra František nebol pri svojej jednotke. Mal na starosti zásobovanie frontovej línie a ostal v Bazanowke, zatiaľ čo ja som bol vo Wzdówe. Nasledujúci deň, sme sa dobili Besko, čo nás stálo 13 padlých, boli to krvavé boje. Až neskôr som sa dozvedel, že v noci keď František zásoboval vojská, pomáhal aj Renčinovi a Pavezkovi dobiť toto mestečko.
16. septembra som sa s Františkom prechádzal v nejakej dedine blízko Beska. Ukázal mi svoje lovecké schopnosti. Strieľal králiky, kačky, sliepky a podobne. Bol poverčivý, že keď zastrelí bieleho králika, prinesie to smolu. Svoju korisť chytil a zastrčil ju pod kabát, do rukáva. František neskôr dal toho králika manželke jedného dôstojníka. Šli sme ďalej a videli sme niekoľkých vojakov ako zabíjajú bielych králikov, ktoré on nechcel loviť. Prechádzali sme sa a smiali sa, ako keby sme nemali žiadne starosti.
Na druhý deň sme vstali o siedmej ráno, umyl som sa, oholil a šiel som do svojho práporného obväziska už v Besku. František sa pri obväzisku u mňa cítil ako doma. Na obed sme mali králika, ktorého zastrelil a potom zaspal, keď mal písať hlásenia o stave v kuchyni, zásobách potravín, paliva, munície....Zabudol som poznamenať že jediná vec, ktorú nemal rád, bolo písanie hlásení. Neskôr si ľahol v mojej izbe pre lekárov a poprosil ma, aby som mu zaspieval tú jeho pesničku. Ale vzhľadom k tomu, že ma pekne prosil, zaspieval som mu "Ó pochmúrna nedeľa”, a pretože som nepoznal text, napísal mi ho do môjho zápisníka.
Ó, ponurá (pochmúrna) nedeľa.
Človek často túži po rôznych veciach,
Človek trpí márne, zbytočne.
Šťastie je zriedka nájdené, za všetko viníme osud.
So slzami v očiach on často sníva,
Nepozrie sa životu do tváre.
Napokon mu nikto nevenuje pozornosť, nikto ho neprijme.
So slzami v očiach, nikto nemôže jasne vidieť,
Preto nedovoľte aby váš zrak bol zakrytý závesom sĺz.
Úsmevy zmiznú, šťastie odletí z takejto tváre
na ktorej zrak je rozmazaný vašimi slzami.
A preto nikdy neplač, aj keď Vaše srdce bolí.
Vždy ukáž svetu, že smútok nepoznáš.
Svet nemá rád slzy, skôr sa Ti bude posmievať.
V živote len ten vyhrá, kto sa smeje.
Potom som ho nechal spať až do večera. Keď sa zotmelo, musel ísť opäť zásobovať proviantom vojakov na bojisku. Potom som ho nechal zaspať a vo večerných hodinách, keď sa zotmelo, musel ísť znova do prvej línie zásobovať vojakov. Rozlúčili sme sa večer o šiestej. Nechal mi kufrík a tašku a povedal, že sa pre to vráti.
A tak prišiel smutný Pondelok. Márne som čakal na jeho návrat ako sľúbil. Nespal som celú noc, čakal som ho a čakal. Čakal som ho dodnes. Ale všetko bolo márne. Ako keby polovica zo mňa odišla.
Neskôr sa namiesto Františka objavil Pavezka a povedal, že Tonda Renčín padol v boji. Nemohol som tomu uveriť, kým mi to nepotvrdil ďalší ranený vojak. Až potom som si priznal smutnú pravdu. Južne od Beska bol tuhý boj a František tam bol. Nechcel opustiť veliteľa Vovesa, ktorý bol totálne vyčerpaný a nespal niekoľko dní. František pre neho riadil jednotky celú noc. Z jeho jednotky ráno zostalo len 10 chlapov.
Všetci okolo Vovesa padli, no jeho sa nič nedotklo. Po tom čo si Voves trocha oddýchol, obdržal telefonický rozkaz, ktorý nariaďoval útok práporu. Bolo to 18. septembra, pondelok, približne o deviatej ráno. Ak by ma František počúval, nebol by vtedy v Pastwiskach. Ale nechcel opustiť vyčerpaného majora Vovesa. Keď Voves vydal rozkaz k útoku, bol tam už iba jediný dôstojník, a to práve František. Bol tam vtedy aj rotmajster Rykšlos, vojak Mráz a traja ďalší vojaci, z ktorých prežil iba jeden.
Vojak Mráz bol očitým svedkom tých udalostí a spomína si na to takto:
„Keď major vydal rozkaz k útoku, poručík nemusel ísť, ale hanbil sa tam nechať majora samého, najmä keď všetkých naháňal revolverom. Preto poručík zvolal „Poďme chlapci“a viedol ich. Bolo nás šesť, ktorí sme šli cez les, poručík prechádzal prvý a šiel pomaly cez nasledujúcu lúku priekopou k nepriateľovi. Nebol ani 15 metrov od nepriateľského guľometu keď ho uvidel a chcel upozorniť ostatných, bohužiaľ to nestihol. Guľka ho zasiahla keď sa odvrátil od nepriateľa. Narovnal sa a volal po Rykšlosovi: „Rotmajster, rotmajster ku mne!“ To boli jeho posledné slová, pretože keď sa vzpriamil dostal ďalší zásah do hlavy, priamo do tváre.“
Spustila sa hroznánepriateľkápaľa, boli viaceríranenía nikto sa nemohol dostaťpo jeho telo. Františk padol okolo pol desiatej ráo v pondelok 18. septembra 1944 blíko dediny Pastwiska v Poľku. Napíal som okamžte list Joyce a poslal som ho hneďako som mal príežtosť cez Moskvu do Anglicka. To bolo v nasledujúi deň19. septembra, keďjeho telo stáe ležlo na bojisku.
V rovnakom čse sme dostali rozkaz na opustenie frontu, aby sme sa zhromažili na najbližom letisku a boli letecky transportovanína Slovensko, kde bolo povstanie. Naš brigáa mala pomôť Františov pucá doniesol pá jeho vecí ktorésom nemal v drže, no jeho kufrí som stáe držl v opatere.
Odiši sme z Beska na letisko pri Krosne. Počsie bolo zlé takž vštko sa odložlo na dobu niekoľo dní Tieto dni stačli na to, aby som sa s kapitáom Vrzalom vráili do Beska a odtiaľdo Pastwiska. Hľdali sme Františa. Naši sme niekoľo mŕvol ležacich pri drevenom domčku na statku a medzi nimi aj Františa. Identifikovali sme ho, pomohol ná najmäjeho zlatýzub, Vrzala ho tiežspoznal. Prezrel som jeho telo a zistil som, ž bol zasiahnutýprvou strelou do zadku a druhou do tváe.
Naši sme peknémiesto a vykopali sme tam hrob, kde sme ho pochovali, 27. septembra 1944. Budem sa snažťschematicky popíať kde je pochovanýa ako k tomu došo. Dúam ž budete schopnýporozumieťmapy, ktorésom sa snažl zostaviťspamäi. Nikdy som nemal skutočúmapu, preto si len inšinktíne pamäá kde to bolo, tak ako som to prechodil.
Joyce mi odpíala odpoveďna mô list, ž ich syn sa narodil po jeho smrti. Bola na neho veľi hrdáa dúala ž čskoro príe do Čskoslovenska s malý Františom. Ja sá som plakal veľ krá, keďsom počl pieseň„o slzami v očach“ pretože sa mi vracajú moje spomienky na môjho druha, akého som skutočne nikdy predtým nemal.
Ak by Františk eše žl, určte by dosiahol hodnosťkapitáa. Koniec koncov, bol aj navrhnutýna vysokésovietske vyznamenanie, no z nejakéo dôodu ho nedostal, aj keďsi ho určte zaslúil.
23. december 2013 sa Joyce pridala k Františkovi. Pri prehľadávaní osobných pozostalostí našiel ich syn vyrezávanú drevenú sošku Madony, schovanú v šuflíku. Na zadnej strane je Flaxov rukou písaný popis. Aj keď v korešpondencii nikde nie je poznámka o tejto Madone, je možné predpokladať, že ju Ján Flax dal Joyce pri prvom stretnutí po vojne.
