© FG Solutions 2018
Site last updated 14/07/2018
Posledná cesta
por. František Geisler
Ing. Peter Žoffčák (p.zoffcak@gmail.com)
por. František Geisler byl uvolněn ze služby a válka pro něj mohla skončit. Když se ale doslechl o 2. Čs. parabrigádě formované k nasazení na Východní frontě dobrovolně se přihlásil k této jednotce aby se podílel na osvobození svého domova.
Dne 15. 7. 1944 odjel vlakem s dalšími důstojníky z brigády do Grenoch kde se nalodili a 18.7.1944 odjeli konvojem přes Gibraltar do Port Said, odkud po souši a po moři přes Damašek, Basru a Baku. Po príchode do ZSSR sa dostal spolu s ďalšími dôstojníkmi do Sadagury, kde sídlilo náhradné teleso 1.ČSAZ – Náhradný prápor. Niektorí pamätníci spomínajú na historku, ktorá sa stala v Sadagure. Skupina dôstojníkov z Anglicka mala urýchlene odísť na front, k svojím jednotkám, do ktorých boli zadelení. Ráno v deň odchodu však por. Geisler chýbal na nástupe. Zohnal totiž niekde starú pušku a vydal sa na lov vysokej zvery. Odjazd sa však trocha zdržal, pretože šoféri vozidiel opravovali defekty na kolesách. Geisler pribehol v poslednej chvíli a v ruke držal krvavú hlavu srnca s parožkami. Odkázal vojakom z kuchyne, kde leží strelený srnec a ostatným kamarátom sa chválil so svojou trofejou. Srnca trafil do hlavy, tesne medzi ľavým okom a nosom. Trofej si priviazal na vozidlo s komentárom že si ju nechá neskôr vypchať.
Por. Geisler bol pridelený do 2. československej samostatnej paradesantnej brigády v zostave 2. pd. práporu (mjr. Voves). Do tohto práporu bol zaradený spolu s ďalšími novými dôstojníkmi z Anglicka, ako bol Renčín, Vrzala, Pavezka či Flax. Bol určený veliteľom čaty automatčíkov, v ktorej boli väčšinou samí mladí a šikovní bojovníci, Slováci či Rusíni. Geisler si však veľmi rýchlo získal ich priazeň a rešpekt. Táto čata automatčíkov pôsobila v zostave práporu ako špeciálna čata vojakov, vyzbrojených len samopalmi a granátmi. Bola zasadzovaná na bojovo-
.jpg)
Prvým Geislerovým úkolom s touto jednotkou bol nočný prepad juhozápadne od dediny Zaršin hneď v prvý deň jeho nasadenia, 12. septembra 1944. Dedina bola z veľkej časti zničená a neustále ostreľovaná mínometmi. Za dedinou sa nachádzala železničná trať, ktorá bola položená na násype. Tento násyp slúžil ako krytie vojakom, ktorý sa chceli k dedine priblížiť. Rovnako tak sa približovala aj Geislerova čata automatčíkov. Geisler vyslal dopredu pred čatou dvoch pátračov, ktorí zabezpečovali postup. Po dosiahnutí okraja dediny čata spozorovala v ruinách domov akúsi starenku, obyvateľku dediny. Tá ich nasmerovala na zdarný prechod dedinou, aby sa spojili s prednou jednotkou na línii. V pivnici miestneho pivovaru sa nachádzala cyklistická rota parabrigády. Automatčíci sa nachvíľu uchýlili k nim. Veliteľ tejto roty informoval Geislera o aktuálnej situácii a následne na to sa vydali na obhliadku terénu, spolu s veliteľmi družstiev. Za dedinou sa nachádzal predný okraj línie, kde boli v skupinkách po družstvách postavenia parabrigády. Pre prehľadný terén mohli byť striedaný iba v noci. Geisler bol takisto oboznámený so situáciou zamínovania priestoru. Prechod mal byť zabezpečený za pomoci sovietskych ženistov, ktorý mali odstrániť prekážky a míny v ceste prieniku. Po oboznámení sa situácie, čata vyčkala do tmy. Približne v 22,30 akcia začína. Geisler sa dohaduje so štyrmi sovietskymi ženistami, ktorí vzápätí na to vyrážajú do terénu. Počínali si však príliš neopatrne, spoliehali sa na to že bola tma. V tej noci však svietil mesiac naplno. Ženisti odstraňujú prekážky, a prvé družstvo z čaty automatčíkov vyráža vpred kukuričným poľom. No ešte pred vyrazením druhého družstva sa spustila paľba. Prienik bol prezradený pri prekážkach, na ktoré Nemci spustili mínometný prepad. Jeden ruský staršina prišiel o nohu nad kolenom a skonal. Čata automatčíkov celá urýchlene prebehuje v rojnici mínovým poľom cez odstránené prekážky. Jednému automatčíkovi mina odtrhne nohu v oblasti lýtka. Geislerovci sa však dostali do lesa v svahu. Mesiac prikryl mrak, les ukryl vojakov a mínomety prestali strieľať. Automatčíci si vydýchli a pomaly postupovali svahom ďalej. Rojnica čaty sa roztiahla doširoka a postupovala tmavým lesom. V úplnej tme sa odrazu rozpútala divá prestrelka z oboch strán. Geisler okamžite velí čate vpred. Automatčíci postupujú a hádžu pred seba granáty. Objavili prvé okopy nemeckých pozícii a dochádza k boji muža proti mužovi. Jeden z automatčíkov vyťahuje bojový nôž a skáče na Nemca s výkrikom „Zdochni, ty žobrák!“ Nemec asi predtým spal, pretože mal rozopnutú blúzu a bol bosí. Geisler nechal preskupiť čatu v novo dobitých pozíciách a poistil jej boky guľometmi. Sám ešte pritiahol do okopov jedného vlastného raneného automatčíka. Vojaci sa pomaly spamätávali z horúcej prestrelky. Čata mala niekoľko zranených. Geisler poslal na štáb práporu spojku, s hlásením. Ráno približne 04,00 je čata vystriedaná na pozíciách 3.rotou 2.pd. práporu. Automatčíci sa sťahujú dozadu. Geisler prišiel podať hlásenie mjr. Vovesovi osobne. Ten ho pochválil, pretože nočný prepad pozoroval z pozorovateľni. Čata dostala deň oddychu za líniou.
V ďalšom boji čaty prežil Geisler horúce chvíľky. Jeho čata bola pridelená do útočnej skupiny 2. pd práporu pod velením ppor. Tótha v priestore mestečka Besko. Po úspešnom obsadení nepriateľských pozícii sa Nemci spamätali a podnikli silnejší protiútok. Čata automatčíkov sa musela stiahnuť. Pri ústupe vzal Geisler jedného raneného vojaka na plecia, no guľka ho zasiahla aj druhý krát. Po ústupe sa Geisler znova vydal na bojisko, stiahnuť ďalšieho vojaka, ktorému odtrhla mína obe nohy. Tentokrát sa záchrana podarila, letiace guľky zasiahli iba Geislerov samopal do pažby. Pri pohľade na samopal vravel o veľkom šťastí a zavtipkoval, že bude žiť večne. V týchto bojoch v lokalite mestečka Besko bol zranený aj veliteľ skupiny ppor. Tóth. Velenia skupiny sa tak ujal práve por. Geisler. Nemci sa však stiahli o niekoľko kilometrov dozadu, na nasledujúci hrebeň. Jednotky parabrigády postúpili dopredu, v úseku Geislerovej jednotky až na severný okraj osady Pastwiska.
Boje pri osade Pastwiska začali 17. septembra 1944 ráno. Geislerova jednotka tu vykonala niekoľko prieskumov bojom, pričom pri jednom z nich, Geisler opäť pomáhal s odsunom raneného. Vzal rtm. Hrabovského na chrbát a stiahol ho do bezpečia. Na druhý deň, 18. septembra, približne o 15,00 sú automatčíci opäť vyslaní na prieskumný úkol. Cieľom bol les pri osade Pastwiska. Čata vyrazila smerom k lesu cez pole, odkrytým terénom približne o 16,00. Už sa zdalo že automatčíci vniknú do lesa, no vtom padla rana z pušky. Geisler bez hlasu padol dopredu na bok. Guľka ho zasiahla medzi ľavým okom a koreňom nosu. Iná výpoveď (vojak Mráz) však tvrdí, že Geisler bol najskôr zasiahnutý do nohy a začal volať na rtm. Rykšolsa, pričom dostal druhý zásah do hlavy. Rojnica automatčíkov sa zastavuje, opätuje paľbu a dostáva ďalšie straty. Museli sa stiahnuť. Jeden z jeho vojakov si povzdychol: „Chlapci, ten sa nebál, škoda takého veliteľa, ťažko sa pôjde bez neho“
Deň na to sú boje v lokalite ukončené a jednotky parabrigády sa presúvajú na letisko pri Krosne, aby boli dopravené na pomoc SNP. Pre nepriaznivé počasie sa však prelet parabrigády zdržoval a tento čas využili Geislerovi kamaráti, Vrzala a Flax, aby sa vrátili do Pastwísk a 27. septembra pochovali poručíkovo telo. Poručík Geisler bol in memoriam navrhnutý na vyznamenanie, to sa mu však nedostalo, zabudlo sa na neho.
Literatura:
Mastný, František; Chlapci od brigády, HSVO MNO 1945
Šáda M.,Krátky K.,Beránek J., Za svobodu Československa, sv.2, Naše vojsko, Praha 1961
RODÁK, J. Pozabudnuti hrdinovia, vojnové a povojnové príbehy. [s.l.] : ADIN, 2012. 136 s. ISBN 978-
